Kniha Duša ženy:

sú príbehy, v ktorých vystupuje žena. Každý príbeh odkrýva nejaký z jej strachov, s ktorými sa v živote stretáva.

Nejakú jej bolesť, ktorú v sebe ukrýva. Pred svetom a aj sama pred sebou.

A zároveň postupne príbehy ponúkajú uvedomenie - možnosť, že všetko bude v poriadku.

Možno pri nich vyroníte slzu alebo vás príbehy chytia za srdce. Možno vám čítanie príbehov vyčarí úsmev.  No ak vám ukážu lásku a nádej k sebe aj životu, tak splnili svoj cieľ.

Každá jedna z náš má právo byť spokojná a šťastná.

Máme právo cítiť v sebe pokoj a harmóniu.

Cítiť sa krásne a spokojne. Bez frustrácie sama zo seba, zo svojej nespokojnosti.

"Zo spánku ju vytrhol hluk. Sníval sa jej sen. Zreteľne v ňom počula, ako jej niekto povedal: „Nadýchni sa slobody.“  Tieto  slová  jej zneli v hlave aj po zobudení a hlboko sa jej dotkli. Snažila sa zistiť, aký sen sa jej presne sníval a čo mali tie slová znamenať. No vôbec na nič si nevedela spomenúť, nech sa snažila akokoľvek.

„Nadýchni sa slobody,“ tie slová sa jej neustále vracali  do  myšlienok.  Dotýkali  sa  jej  duše, ktorá po slobode nesmierne túžila. To slovo – SLOBODA - znamenalo podľa nej vyjadrenie zmyslu jej života. Bolo ako magnet, ktorý ju priťahoval."

"Mala pocit, že sa ocitla zrazu v núdzovom stave a jej mozog dával telu príkaz: bojuj alebo zomri! Ako keby sa ju snažil niekto uloviť ako zviera. Jej myšlienky prestali prúdiť a mozog začal produkovať hormóny. Keďže telo vykazovalo známky núdzového stavu, nevnímala žiadne svoje možnosti. Vlastne, v tomto stave ani nebolo kedy premýšľať, či má nejaké možnosti. Vôbec to nebol vhodný čas na premýšľanie, na skúmanie situácie. Bol to čas, kedy mohla len prežiť alebo ..."

Pri predstave, že má takto dlhodobo fungovať jej prešiel mráz po chrbte. Že sa má často cítiť v takomto ohrození a cítiť, že jej mozog vtedy vypne a ona sa môže snažiť ako divá, ale jednoducho s ním nepohne. Až  časom  si  uvedomila,  že je to ochrana jej tela pred stresom."

"Stála pri okne a vo svetle lámp sledovala život v  tme na ulici. Lampy osvecovali vždy len určitú časť ulice. Pripomínalo  to  jej  život. Tiež  bol osvetlený  len na niektorých miestach. Tmavé časti sa jej zdali  strašidelne boľavé. V každom ich kúsku sa jej pred očami zjavil nepríjemný zážitok zo života. Niektoré z detstva, iné už z dospelosti. Nemohla sa od tých tmavých miest odpútať. Pri pohľade na ne cítila veľkú ľútosť nad sebou, ale aj nad inými ľuďmi, ktorí podobne ako ona prežívali bolesti a trápenie. Bolo jej to všetko veľmi ľúto. Cítila k nim veľký súcit. Chcela pomôcť sebe a aj všetkým ostatným. Vedela, že ak chce pomôcť iným,  potrebuje  najskôr  zapracovať na svojich trápeniach."