Radšej cúvneme, akoby sme mali urobiť prvý krok

Často si hovoríme, ten sa má, má šťastie, tomu je dobre, má to a tamto…

Všetci sme to niekedy už povedali. Ale je to skutočne tak? Často nevidíme čo je za tým ďalej. Nevidíme a nevieme, čo ten človek musel urobiť aby dosiahol to, čo teraz má. Vidíme len ten výsledok.

Toto som si začala uvedomovať, keď mi známe a kamarátky hovorili, že sa kedysi tiež báli šoférovať. Nebolo to, že len tak si sadli do auta a išli bez strachu (aj keď poznám aj také ženy). Ja som si dovtedy hovorila, ako sa tie ženy majú, že sa neboja. Nevedela som, že tiež svoj strach museli prekonať. Brala som to ako niečo automatické u druhých.

Snažila som sa hľadať rozdiel, v čom som iná, prečo sa bojím a oni nie. Ale nenabrala som odvahu, aby som sa svojmu strachu postavila.

Cúvneme, akoby sme mali urobiť prvý krok

Možno to poznáte aj vy, v živote sme s rôznymi situáciami nespokojné, keď ale príde chvíľa, kedy môžeme začať konať, aby sme mohli svoju situáciu zmeniť, radšej cúvneme. Je to preto, lebo stále si nosíme so sebou svoj strach. Chceme mať istotu, že ak začneme niečo meniť, tak sa nám to určite podarí a hneď dosiahneme, čo chceme. Chceme cítiť, že toto je to správne rozhodnutie. Hovoríme si, že niečo zmeníme, keď bude príležitosť, keď budeme starší, keď budeme mať viac času…

Takto to ale nefunguje. Nikto nám nedá takúto istotu, je to len na našom rozhodnutí, či vykročíme do neznáma alebo radšej nie. Nevieme, že ten čas, kedy môžeme začať je vždy práve teraz. Teraz máme zelenú a môžeme postupne po malých krokoch prísť k veľkým zmenám.

Aj keď cítime, že nám nie je dobre, vieme čo by sme mali urobiť, radšej zostávame tam kde sme. Je to pre nás tak nejako stále bezpečnejšie. Váhame, či nám tá zmena neprinesie niečo ešte horšie. Vykročiť do neznáma, prekonávať strach, to predsa takpovediac bolí. Necítime sa vtedy práve najlepšie. Tak sa radšej budeme cítiť zle, tam kde sme, pretože to už poznáme, je to pre nás taká istota. Máme vytvorené také svoje bubliny (preto ten úvodný obrázok bublín), v ktorých žijeme a čakáme.

Veľmi dobre si pamätám pocit, keď som sa odhodlávala na prvú jazdu (sama). Večer som bola pripravená, že ráno pôjdem jazdiť. Ráno prišiel veľký strach, v hlave mi môj „škriatok dobrodej“ (nazvala som tak, lebo to vyzerá, že nám chce v podstate dobre, ale nie je to tak) hovoril, aby som radšej nešla, veď čo ak…..

Chce to odvahu, vieru a odhodlanie začať postupne meniť svoj život. Či už ide o prekonávanie strachu zo šoférovania, zmenu práce alebo niečo iné. Viem, že to vôbec nie je jednoduché. Tieto pocity sa dajú ale zmierniť tým, že sa začneme sústrediť na svoj cieľ. Zamerajme sa na to, čo môžeme získať, kam sa môžeme v našom živote posunúť. To je pre nás podstatné. Týmto nedovolíme nášmu škriatkovi nás dookola odrádzať od toho, aby sme konečne začali.

Takto to je zo všetkým, nie len so šoférovaním. Nech sa v akejkoľvek oblasti svojho života necítime dobre a vieme, že to potrebujeme zmeniť, musíme vykročiť do neznáma. Potrebujeme vykročiť zo svojej komfortnej zóny. Postupne začať na sebe pracovať, meniť svoje nastavenia myšlienok a prebrať zodpovednosť.

To slovo zodpovednosť, je takým strašiakom. Chceli by sme sa mať dobre, byť šťastní, prekonať strach, mať peniaze, ale tá zodpovednosť je až príliš zodpovedná :). Straší nás, a sme radšej, keď zodpovednosť preberie niekto iný.

Páčia sa vám moje články? Ebook má aj svoju tlačenú verziu knihu Ako sa zbaviť strachu zo šoférovania.